„Objavením zdrojov energie sa začalo znečisťovať ovzdušie, voda a pôda. V životnom prostredí sa objavil hluk a vibrácie. V riekach ubudli ryby, v lesoch je menej vtáčieho spevu, v pečeni ľudí je DDT. Prišiel blahobyt, pohodlie, lietadlová doprava, televízia, umelé hmoty a rádioaktivita. Platíme za to zhoršenou kvalitou ovzdušia.“ Napísali v časopise Náš Dunaj v apríli 1974. Ako sa k životnému prostrediu stavali politici a občania za socializmu? Povieme si v druhej časti cyklu SK Dejiny o ekológii.

Vzťah človeka k životnému prostrediu sa menil a mení. V najstarších dobách bolo poznanie prírodných cyklov či vzťahov medzi organizmami otázkou jeho prežitia. Zvedavosť a podnikavosť zvyšovala životné nároky, pribúdali ľudské zásahy do prírody a ich hĺbka nabrala rozmery celosvetovej hrozby. V dvoch dieloch SK_Dejiny o environmentálnych dejinách budeme hovoriť, ako sme sa prepracovávali od drancovania prírody k jej ochrane.

Po nežnej revolúcii sa vravelo, že československé diplomatické zastúpenia za socializmu boli „semenišťami agentov“. Aká bola realita? Kto mohol byť diplomat v stalinskom období, kto v uvoľnených 60. rokoch a kto počas normalizácie? Aké mali predpoklady a vzdelanie a aký podiel na čseskoslovenskej diplomacii mali Slováci? Špeciálne nás bude zaujímať éra, keď bol na čele socialistického rezortu diplomacie dlhých 17 rokov rodák z Petržalky – Bohuslav Chňoupek. Neobídeme ani zmenu po roku 1989 a budovanie samostatnej slovenskej zahraničnej služby. V druhom diely SK_Dejiny venovanom slovenskej diplomacii.

Počúvame to neraz v správach. Problémy sa majú riešiť diplomatickou cestou, diplomati pracujú na podobe dohody, stal sa veľvyslancom, pôsobí ako chargé d´affaires.... Dnes si povieme, čo je to diplomacia, aké formy, metódy a jazyk využíva. Preskúmame korene slovenskej diplomacie, napríklad úlohy, ktoré plnil Štefánik a neobídeme ani dramatickú históriu Slovákov, ktorí boli pri najdôležitejších svetových udalostiach v OSN. Toto je naše diplomatické communiqué pre vás. V prvej časti SK Dejín o diplomacii.

V druhej časti série SK_Dejiny o stredovekých kráľoch sa budeme venovať panovníkom, vláde uhorských kráľov a podobám či premenám panovníckej moci v stredovekom Uhorsku, predovšetkým za vlády arpádovskej a anjouovskej dynastie.

Stredoveký kráľ. Postava, s ktorou sa stretávame v listinách, kronikách či ságach. Tieto historické pramene sú jedinečným svedectvom o životoch a skutkoch kráľov a kniežat. Na druhej strane, správy o vladároch formovala aj nekritická úcta kronikárov k panovníkom. Akí teda boli stredovekí králi a ďalší panovníci v skutočnosti? Odpovede nám nemusia naznačovať len stredoveké kroniky a legendy, ale snáď aj úvahy nad svetom veľkej politiky či samotnou podstatou panovníckej moci. V dvoch častiach SK_Dejiny o stredovekých kráľoch.

Po skončení Druhej svetovej vojny sa saleziáni snažili opraviť zničené budovy a pokračovať vo svojom misijnom diele. Už o niekoľko mesiacov ich začal nový režim v ich činnosti obmedzovať, najmä zákonom o poštátnení cirkevného školstva a internátov. V roku 1950, v rámci Akcie K (kláštory) boli saleziáni s ostatnými rehoľnými spoločnosťami násilne zrušení. Zhruba štvrtina z takmer 300 člennej komunity často za dramatických okolností emigrovala a pôsobila na misiách v celom svete. Viacerí však boli pri prechode hraníc zadržaní a strávili dlhé roky v ťažkých žalároch a pracovných táboroch. V druhej časti venovanej saleziánom budeme hovoriť o ich činnosti v rámci tajnej cirkvi a formách pastorácie v podmienkach totalitného režimu i o obnove saleziánskeho diela po roku 1989.

V septembri 2024 uplynulo sto rokov od príchodu saleziánskej rehole na Slovensko. Spoločnosť Františka Salezského vznikla v roku 1859 v Turíne a jej zakladateľom bol don Bosco. Hlavným poslaním bola výchova a vzdelávanie chlapcov nachádzajúcich sa na okraji spoločnosti. Chlapci a mladí muži z územia Slovenska odchádzali do saleziánskych domov už pred prvou svetovou vojnou. Po vzniku československej republiky bol v roku 1924 zriadený prvý saleziánsky dom v Šaštíne. V krátkej dobe sa stali jednou z najväčších rehoľných komunít. Verejné pôsobenie saleziánov ukončil komunistický režim v apríli 1950 násilnou likvidáciou kláštorov. Desiatky kňazov bolo prenasledovaných a väznených za údajnú protištátnu činnosť. Takmer štyri desaťročia museli saleziáni pôsobiť v ilegalite.

Milan Hodža ako jeden z mála Slovákov aktívne úradoval na najvyšších poschodiach československej domácej aj zahraničnej politiky. V živote politikov tohto rangu bývajú cesty nahor aj cesty nadol. My sa pozrieme na jeho cesty v čase, keď nacizmus v Európe naberal na sile, aj za druhej vojny, keď sa Hodža v USA pokúšal o politický comeback.

Milan Hodža rozvíril vody slovenskej politiky pred prvou vojnou. V medzivojnových rokoch ho registroval azda každý človek v Československu. Dnes je jeho meno niekomu známemu, niekomu neznáme. Veď napríklad v ankete Najväčší Slovák sa umiestnil na 71. mieste. Kto bol politik Milan Hodža?

Od 90. rokov sa naše domácnosti menili na miniatúrne výpočtové strediská. Masové používanie počítačov či internetu ovplyvnilo medziľudské vzťahy, trh práce, ale aj výkazy na úseku boja proti zločinu. Ako by mohla vyzerať moderná škola, ktorá aktívne využíva digitálne technológie? Ak vás to zaujíma, sledujte druhý diel o dejinách výpočtovej techniky na Slovensku.

Počítače, mobily, umelá inteligencia. To sú životné novinky, ktoré nás sprevádzajú posledných možno 50 či 60 rokov. Nás bude zaujímať, ako sa ľudstvo dostalo na túto cestu. Vedeli ste, že aj staré počítače majú svoje fankluby? A ak vás zaujíma počítačová hudba z čias depešákov a metalistov, tak sledujte SK_Dejiny o dobe počítačovej.

Najznámejšie roly Ladislava Chudíka boli kapitán Dabač v rovnomennom filme a primár Sova v Nemocnici na okraji mesta. Zoznam jeho filmových aj divadelných úloh je však veľmi, veľmi rozsiahly a ukazuje jeho veľkú hereckú tvárnosť. Bol múzický človek, majster umeleckého prednesu.

O mnohých známych osobnostiach sa zvykne hovoriť, že ich netreba zvlášť predstavovať. My si, naopak, myslíme, že to treba, najmä ak ide o osobnosť, akou bol Jozef Kroner. U nás sú najznámejšie jeho postavy ľudového hrdinu, figliara, komedianta. V zahraničí však dostával iné pracovné ponuky. Tam hrával veľké, vážne a charakterovo náročné roly. Podľa ankety slovenských filmových novinárov bol Jozef Kroner slovenským hercom 20. storočia.

Od 40. rokov 20. storočia pokračovala emigrácia do Severnej Ameriky v niekoľkých fázach – pred II. svetovou vojnou, po vojne (1945) po komunistickom prevrate (1948) a po roku 1968. K nim sa pripájajú aj novodobé odchody po roku 1989. V druhej časti SK_Dejiny o vysťahovalectve do Severnej Ameriky v našich moderných dejinách.

Dejiny Slovenska sú aj dejinami vysťahovalectva. Na prelome 19. a 20. storočia odišlo z Uhorska okolo 700 tisíc Slovákov. Primäli ich k tomu ekonomické dôvody. Nedostatok pôdy, preľudnenie, dlžoby, ale aj epidémie, úteky z vojenskej služby, či národnostné perzekúcie. Ako vyzerali prvé kroky slovenských vysťahovalcov za oceán? Neraz išlo o dramatické situácie, dokonca v niektorých prípadoch možno hovoriť o obchode s ľuďmi. Mnohí sa vrátili domov so zarobeným peniazmi a prišli ako Amerikáni, už nepili len pálenku, ale pivo, stavali si murované domy a demokratický svet v nich prebudil uvedomelejších občanov. Sledujete SK_Dejiny o fenoméne vysťahovalectva do Severnej Ameriky.

Každá vojna sa raz skončí. Ostáva po nej zničená krajina, zmrzačení ľudia, vdovy a siroty. Dediny a mestá na oboch stranách Karpát boli posiate stovkami vojnových cintorínov. Po vytlačení ruských vojsk z Uhorska sa z provizórnych pohrebísk a masových hrobov telá padlých vojakov exhumovali a boli prenesené na novozriadené vojnové cintoríny. O týchto ale aj o ďalších témach budeme diskutovať v druhej časti SK_Dejiny venovanej priebehu prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska.

Po sarajevskom atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda d‘Este vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku i Rusku. Na šesť mesiacov sa oblasť siahajúca od Bardejova po Sninu stala frontovou líniou na ktorej našlo smrť asi 50 tisíc vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej ale i nemeckej armády. Už počas ostrých bojov boli padlým vojakom budované provizórne cintoríny, ktoré po vzdialení frontu boli prestavané na stále frontové cintoríny. Nasledujúce dve časti SK_Dejín budú venované priebehu prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska a vojnovým cintorínom a pamätníkom, ktoré nám jej tragédiu pripomínajú.

„Sú usilovní, zavčasu vstávajú a vedia vyžiť i z mála,“ takto opísal Osmanov jeden francúzsky cestovateľ. Aj my budeme hovoriť o tom, kto vlastne boli Osmani, či o tom, ako vnímali vtedajšie Uhorsko. Francúzsky cestovateľ vyzdvihoval aj osmanskú armádu, no práve tá vyvolávala v uhorskom ľude strach a obavy. Turecké vývoje a protiturecká obrana, politika či náboženské vojny. Aj to sú témy prvej časti diskusie o Turkoch v Uhorsku.

V júni 2024 oslávilo mesto Prešov 777 rokov od prvej písomnej zmienky. Už v 13. storočí bol Prešov dynamicky sa rozvíjajúce stredoveké mesto. Pripomienkou jeho dobrých čias a hospodárskej prosperity je malebné centrum. Zdobí ho pôsobivá architektúra meštianskych domov, cirkevných i svetských stavieb. Prelína sa v ňom minulosť a prítomnosť, a to mu dodáva čaro a osobitú atmosféru. V Prešove sa tradične zbiehali nitky obchodných ciest a stal sa prirodzeným centrom Šariša. Od najstarších čias do mesta prenikali rôzne vplyvy. Práve to sa podpísalo na jeho pestrosti či už ide o národnosti, jazyky, kultúru alebo vierovyznanie. S Prešovom sa spája veľa prívlastkov, ktoré hovoria o jeho bohatej vzdelaneckej tradícii. Prešov patril medzi najvýznamnejšie mestá v Uhorsku. V medzivojnových časoch, za Slovakštátu a za socializmu do jeho rozvoja významne zasiahla rozsiahla výstavba aj spoločenská prestavba. Budovali sa sídliská aj masívna infraštruktúra, mesto sa modernizovalo.