Po skončení Druhej svetovej vojny sa saleziáni snažili opraviť zničené budovy a pokračovať vo svojom misijnom diele. Už o niekoľko mesiacov ich začal nový režim v ich činnosti obmedzovať, najmä zákonom o poštátnení cirkevného školstva a internátov. V roku 1950, v rámci Akcie K (kláštory) boli saleziáni s ostatnými rehoľnými spoločnosťami násilne zrušení. Zhruba štvrtina z takmer 300 člennej komunity často za dramatických okolností emigrovala a pôsobila na misiách v celom svete. Viacerí však boli pri prechode hraníc zadržaní a strávili dlhé roky v ťažkých žalároch a pracovných táboroch. V druhej časti venovanej saleziánom budeme hovoriť o ich činnosti v rámci tajnej cirkvi a formách pastorácie v podmienkach totalitného režimu i o obnove saleziánskeho diela po roku 1989.