Ako konkrétny príklad môžeme uviesť Gaiusa Julia Caesara, ktorého zvolili za kvestora v roku 69 pred n. l. (podľa niektorých prameňov už v roku 70 pred n. l.). Hoci pochádzal zo starej patricijskej rodiny – rodu Juliov –, na začiatku svojej kariéry čelil vážnym politickým ťažkostiam. Jeho strýko z matkinej strany, Gaius Marius, bol úhlavným nepriateľom diktátora Sullu, a preto sa aj Caesar ocitol v ohrození života – Sulla ho chcel dať popraviť. Zachránil sa len vďaka zásahu svojich príbuzných. Sulla o ňom neskôr údajne napísal: „V tomto mladíkovi sa skrýva mnoho Mariov,“ čím narážal na jeho nezmieriteľnú ambíciu.
Po návrate z politického vyhnanstva sa Caesar postupne opäť zapojil do verejného života a úrad kvestora predstavoval prvý krok na jeho kariérnom rebríku. Voľby sa zvyčajne konali na Campus Martius a po Sullových reformách sa každoročne volilo dvadsať kvestorov. Zvolení magistráti nedostávali hneď konkrétnu funkciu, ale len hodnosť, ku ktorej sa úradné poverenie priraďovalo neskôr.
Rimania hovorili o svojom založení vždy spätne – až keď sa stali mocnosťou. V čase cisára Augusta (ktorý sa oficiálne ani nepovažoval za cisára, ale za princepsa, teda „prvého medzi senátormi“), bolo dôležité ukázať dejiny Ríma ako hrdinský príbeh. Veď Rimania sami seba videli ako vládcov sveta.
Takéto skrášľovanie minulosti však robíme všetci. Keď rozprávame o svojich predkoch, vždy ich staviame do lepšieho svetla – a tým pádom dôležitejšími robíme aj seba.
Už v staroveku existovali rôzne zakladateľské legendy. Opierali sa najmä o grécku tradíciu a literatúru. Grécke dejiny boli prispôsobené tak, aby ladili s rímskymi.
Alexander Veľký za necelé desaťročie zmenil tvár starovekého sveta. Od víťazstva pri Graníku cez slávnu bitku pri Gaugaméle až po ťaženie do Indie rozvrátil Perzskú ríšu a vytvoril obrovské impérium, aké dovtedy nemalo obdobu. Založil Alexandriu, mesto, ktoré sa stalo centrom vedy a kultúry. Po jeho predčasnej smrti v roku 323 pred Kr. si moc medzi sebou rozdelili jeho generáli – diadochovia. V Egypte prevzal vládu Ptolemaios, ktorý z Alexandrovho odkazu vybudoval jednu z najmocnejších a najkultivovanejších dynastií staroveku.
Faliskovia si však napriek tomu uchovávali aj vlastné tradície a italský charakter. Najvýraznejšie sa to prejavilo v ich náboženskom kulte, kde osobitné miesto zaujímala bohyňa Juno (lat. Iuno). Kým v rímskej tradícii bola Iuno manželkou a sestrou najvyššieho boha Jupitera (staroindoeur. Dyeus Pater – „Otec nebies“), u Faliskov sa jej kult zdôrazňoval ešte intenzívnejšie.
Uctievanie Junóny ako ochrankyne spoločenstva a symbolu dôstojnej manželky – rímskej matrony – poukazuje na význam rodiny a manželstva v ich spoločnosti.
Jupiter a Juno, manželský pár v panteóne, predstavovali nielen náboženský ideál, ale aj vzor pre ľudskú spoločnosť. V prípade Faliskov však možno badať, že ženský princíp, zosobnený Junónou, bol mimoriadne silný – čo naznačuje, že ich náboženstvo si uchovalo staršie vrstvy indoeurópskeho a možno aj predindoeurópskeho uctievania ženských božstiev ochrankýň.
Hoci sa z faliskej kultúry zachovalo iba torzo – niekoľko desiatok nápisov v ich jazyku, hrobové nálezy a stopy mestských opevnení – ich dejinný význam nemožno podceniť. Predstavovali akýsi most medzi latinčinou a etruskou civilizáciou, medzi svetom, ktorý sa stane základom Rímskej ríše, a kultúrami, ktoré Rimania postupne pohltili.
Taktická štruktúra ranorepublikánskej rímskej armády bola výsledkom dlhodobého vývoja, ktorý úzko súvisel s rímskym censusovým systémom, teda triedením občanov podľa majetku. Tento systém odrážal nielen sociálnu hierarchiu v rámci rímskej spoločnosti, ale zároveň určoval aj vojenskú funkciu jednotlivca v rámci légie (legio).
Výsledná podoba armády, známa ako manipulárna formácia, bola podľa antickej tradície zavedená alebo zreformovaná legendárnym vojvodcom Marcom Furiom Camillom v 4. storočí pred Kr.
V súhrne môžeme povedať, že v prvých storočiach Rimania čerpali z overených stratégií a techník od iných národov, najmä od Grékov, ktorí im slúžili ako vzory, či už prostredníctvom Etruskov, ktorí vládli Rímu, alebo priamo zo susedného regiónu Magna Graecia.
Oskovia boli južnými, mocnými a bojovnými susedmi Rimanov. Usadili sa na oveľa väčšom území ako Rimania, viac ako desaťkrát väčšom. Najznámejším oským kmeňom boli Samniti.
Boli prvými hlavnými odporcami Rimanov a posledným rivalom o moc na Apeninskom polostrove.
Oský jazyk - Oskičtina - je relatívne dobre zdokumentovaný v približne 800 prevažne krátkych textoch, najmä nápisoch, ale aj v graffiti v Pompejach, ktoré svedčia o tom, že takzvaný obyčajný ľud v južnom Taliansku naďalej hovoril oským jazykom a že tento jazyk bol dosť rozšírený.
Niektorí historici hovoria o „diglosii“, to znamená, že štandardným jazykom, úradným jazykom, bola latinčina, jazyk obyčajného ľudu Oskičtina.
Najdôležitejším kmeňom Oskov boli Samniti.
Plínius Starší písal o ľudovej etymológii mena, teda takto si Rimania vysvetlili meno Umbrov. Ich meno bolo vysvetlené ako „ľudia búrky“, z gréckeho slova ὅμβρος, čo znamená „búrka“.
Boli to ľudia, ktorí zostali po veľkej potope.
Etymologický pôvod názvu „Umbria“ nie je známy, ale predpokladá sa, že pochádza zo slova „umru“, odvodeného od neindoeurópskych pôvodných obyvateľov Talianska.
Plínius píše:
Umbrorum gens antiquissima Italiae existimatur - Predpokladá sa, že Umbrovia boli najstaršou etnickou skupinou v Taliansku.
Rovnako ako Gréci, aj predkovia Rimanov pochádzajú z hypotetického indoeurópskeho národa. Toto je klasický postoj, prevládajúca teória, ktorá je stále platná.
Ale napriek tomu neexistuje žiadny dôkaz o tom, že takýto národ niekedy existoval a pravdepodobne ani nikdy nebude, okrem skutočnosti, že jasné a jednoznačné podobnosti medzi indoeurópskymi jazykmi, ako aj ich spoločné predstavy o Bohu a svete, ako aj ich spoločné vedomosti o takých veciach, ako sú rastliny, koleso a kôň, silne podporujú takúto teóriu.
Dnes hovoríme o gréckom mestskom štáte “polis”, ktorý v istom zmysle slúžil aj ako vzor pre vznik Rímskej republiky.
Podľa teórie nemeckého filozofa Oswalda Spenglera, ale aj iných, sa mestský štát vysvetľuje ako určitá fáza, ktorou prechádzajú rôzne kultúry.
Najsilnejšie mestské štáty Atény a Sparta sa už rozrástli na menšie územné štáty, ale spoločná grécka ríša však ešte neexistovala. Rovnako to bolo medzi Etruskami; mali ligu dvanástich miest, Ligu dvanástich štátov, ale tá nefungovala, ako sme videli, keď Rimania dobyli Veii v piatom a štvrtom storočí pred Kristom.
Toto štádium sa skrátka nedosiahlo, pretože Rím tieto štáty jednoducho dobyl.
TERAZ AJ NA Youtube LINK
Najväčším vedeckým centrom bola Alexandria, ktorú založil Alexander Veľký, s knižnicou Mousein, kde sa zhromažďovali učenci z celého sveta, aby si vymieňali nápady a viedli výskum.Prví kresťania ako Pavol použil a odvolával sa na Septuagintnú verziu Starého zákona, ktorá bola široko uznávaná medzi grécky hovoriacimi Židmi a ranými kresťanmi.
Brucheion, komplex palácov a záhrad, ku ktorým Mouseion knižnica patrila, bol pravdepodobne zničený požiarom v roku 272 nášho letopočtu na príkaz cisára Aureliana.
To znamená, že väčšina vedomostí z tejto doby bola navždy stratená.
TERAZ AJ NA Youtube LINK
V ríši sa stavali konkrétne stavby podľa učenia Pytagora v Ríme. Príkladom toho je Panteón cisára Hadriána, prestavaný v roku 126 po vyhorení pôvodnej budovy.
V Ríme bol postavený na základe numerológie Pytagoras.
Hovorí sa tiež, že Pytagoras trénoval športovcov na olympijské hry, a preto veľa olympijských víťazov pochádzalo z Krotónu.
TERAZ AJ NA
Youtube LINK
Facebook LINK
Aby som vedel všetko chronologicky zaradiť, dávam a
Prehľad hrubej chronológie:
3000-1100 minojská kultúra na Kréte
1400-1100 mykénska kultúra
1100-750 Temné storočia
750 - 500 pred Kristom Archaické obdobie
500 – 336 pred Kristom grécky klasicizmus
336 – 146 pred Kristom helenistické obdobie
146 cele grecke ozemi se stane Rímskou provinciou
Grécka politická nezávislosť skončila bitkou pri Pydne v roku 168. Macedónsko bolo napokon porazené a stalo sa rímskou provinciou.
146 pred Kr V roku 44 pred Kristom boli zvyšné časti Grécka začlenené do Rímskej ríše (provincia Achája).
TERAZ AJ NA
Youtube LINK
Facebook LINK
Gréci sa pravdepodobne dostali do kontaktu s minojskou kultúrou, ktorú datujeme od roku 3000 do 1000 rokov pred Kristom, už na začiatku vlastného kultúrneho vývoja.
S kultúrou, ktorá bola takmer taká stará ako najstaršie ľudské spoločnosti, ktoré vytvorili vysokú kultúru v Egypte a Mezopotámii.
Centrum bolo na Kréte a palác Knossos je dodnes turistickou atrakciou.
Existuje jasný dôkaz, že raná grécka kultúra prevzala mnohé prvky priamo z minojskej kultúry, ako napríklad kult boha Zeusa, býka ako mytologickej postavy, pripomínam Minotaura, napoly človeka a napoly býka.
Pre rímske dejiny sú najdôležitejšie Atény a vývoj ich spoločnosti na demokraciu. Skoro sa zdá, a rôzni historici to potvrdzujú, že vývoj Rímskej republiky je takmer kópiou aténskej situácie.
TERAZ SME AJ NA Facebook
Pád veľkých kultúr je určite jednou z najzaujímavejších tém celého ľudstva, zmiznuté, legendárne krajiny, Atlantídy, Mayovia, Aztékovia, Huni, ale aj Egypt a Babylon.
Často je ťažké pochopiť, ako sa môže stať, že bohatý štát s najlepším vojenským vybavením sa nechá podmaniť zdanlivo slabším, divokými hordami.
Začiatkom 20. storočia nemecký filozof Oswald Spengler vo svojom vplyvnom diele “Zánik západu” Der Untergang des Abendlandes napísal o vzostupe a páde kultúr a národov.
Každá kultúra mala podľa neho fázu rozkvetu, ako jar a leto, ako samotný ľudský život, kde mame aktívne a tvorivé roky, po ktorých nasleduje jeseň, zima a úpadok.
Dnes sa pozrieme na ďalšie príklady vplyvu Mezopotámie na rímsku kultúru.
Obzvlášť dôležité pokroky v mezopotámskej vede, ako je matematika, astronómia a veštenie, sa rozšírili do Európy.
Ale vplyvy týchto starších civilizácií sa dostali do Ríma a Európy najmä cez zastávky v Grécku. Ale po dobytí Mezopotámie Alexandrom Velkym Macedónskym sa učeníci dostali priamou cestou z Egypta a Mezopotámie do Ríma.
Ale neni to len o vede, sú tu zaujímavé univerzálie, spoločné znaky, ako napríklad vznik legiend, legendárni králi, otcovia zakladatelia údajne pochádzajúci od bohov, legendy o opustených deťoch, ktoré neskôr našli a celé kráľovské dynastie zakladali.
Rímske právo je zásadne založené na princípe talion.
Princíp talion, známy aj ako ”ius talionis”, je princíp, podľa ktorého treba hľadať rovnováhu medzi ublížením obeti a páchateľovi.
Presne to vidíme aj v najstarších zachovaných mezopotámskych zákonoch.
Pozeráme sa na jeden z najdôležitejších dokumentov, ktorý nám veľa hovorí o živote a poskytuje informácie o spoločenskom spolužití.
Reč je o slávnom Hammurabiho zákonníku, najslávnejšom babylonskom právnom texte, napísanom medzi rokmi 1755 a 1750 pred Kr.
Kódex je jednou z prvých zachovaných právnických kníh v právnickej literatúre.
Hammurabi je po Sargonovi Veľkom z Akkadu druhou najvýznamnejšou postavou mezopotámskej histórie.
Paralelne s vyspelou egyptskou kultúrou sa kultúrne aj vojensky rozvíjal skutočne rovnocenný konkurent.
Boli to Sumeri v Mezopotámii, medzi Eufratom a Tigrisom. Okolo roku 2300 pred Kristom postupne splynuli so semitskými Akkaďanmi, prípadne došlo k spojeniu týchto dvoch kultúr.
Aj Rím je v konečnom dôsledku výsledkom podobného procesu, v ktorom mala etruská kultúra funkciu vyššej kultúry.
Sargon Akkadský založil okolo roku 2300 prvú ríšu na svete, ktorá siahala až po Stredozemné more.
Bol to dôležitý krok, pretože na začiatku všetkých týchto kultúr boli len jednotlivé mestské štáty, ako napríklad v Grécku alebo s Etruskami a Latinmi, ktorí potom vytvorili spojenectvo a neskôr vytvorili ríšu. Sargon Veľký ako prvý vytvoril medzinárodnú ríšu, pretože egyptská Stará ríša bola čisto egyptská.
Prvé písomné zmienky sa týkajú Mezopotámie a Egypta a pochádzajú z tretieho tisícročia.
Prvé historické dokumenty neboli veľmi spoľahlivé, išlo o legendy, kráľovské zoznamy legendárnych postáv a kráľov, o ktorých ani nevieme, či vôbec historicky existovali. Nebolo tomu inak ani v Biblii a v príbehoch o prvých rímskych kráľoch.
Hodie de bello et proeliis loquimur!
Hovoríme teraz o konkrétnych udalostiach, ktoré ohrozovali Egypt z najslabšieho miesta zo severu, najmä zo smeru dnešného Izraela.
Pred Morskými národmi bol Egypt ohrozovaný nájazdmi, najmä západných semitských kmeňov, biblické príbehy, konflikt medzi Hebrejmi a Egyptom možno vidieť aj v tomto kontexte.
V čase Ramzesa II. Veľkého, 1274 pred Kristom, krátko pred inváziou morských národov, v oblasti dnešného Izraela sa odohralo zúčtovanie medzi veľmocami, Egyptom a Chetitmi.
Kultúry Európy začali prejavovať svoju prítomnosť až v prvom tisícročí pred Kristom. Pre pevninskú Európu, to znamená pre klasickú Európu a ešte viac pre severnú Európu, vidíme, že kultúrne úspechy doby bronzovej sa začali asi o 1000 rokov neskôr.
Kultúrny rozvoj, ktorý sa neskôr rozšíril do Európy a Talianska, krajiny starých Rimanov, sa začal na Blízkom východe v oblasti takzvaného úrodného polmesiaca.
V období približne 9500 až 7000 rokov pred Kristom sa tam odohrala takzvaná neolitická revolúcia, prechod od lovu a zberu k sedavému poľnohospodárstvu.
Už v štvrtom tisícročí pred Kristom existovala pozdĺž Nílu len malá obrábateľná oblasť, údolie Nílu, ktoré bolo široké len niekoľko kilometrov, no dlhé niekoľko sto kilometrov
Rozvinula sa tam kultúra, ktorá samostatne vynašla písomnú kultúru a organizovala sociálne spolužitie a dokázala sa aj vojensky chrániť pred útočníkmi.