Vo futbale nemám rád simulujúcich hráčov. Súper sa ich ledva dotkne a päť minút sa váľajú na trávniku. Naťahujú čas a namiesto konštruktívnych prihrávok len kúskujú hru a čakajú na posledný hvizd rozhodcu.

Silno mi to pripomína prvý polčas účinkovania štvrtej Ficovej vlády. Len fňukanie, sťažnosti a výhovorky. Celý svet im chudáčikom ubližuje. Opozícia, novinári, Európska únia, Soros a ešte aj Gruzínci.

Predstavme si, že nejaký minister financií by zvýšil zadlženosť krajiny za štyri roky o povedzme 10 % z HDP, a nedokázal by pritom znížiť schodok rozpočtu ani len o cent. Iste by sme ho obviňovali z neschopnosti, lenivosti alebo ničnerobenia. Pokojne by namiesto neho mohla úradovať jeho ministerská stolička. Nič zvláštneho, mnoho krajín malo v minulosti podobne „úspešných“ financmajstrov. Náš minister Lacko však dokázal prísť s úplne novou, unikátnou úrovňou neschopnosti, ktorá je medzinárodnou raritou.

Priznávam, prekvapilo ma to. Ako skúsený futbalista som nečakal, že ak súpera zatlačíme do šestnástky, niektorí hráči sa rozhodnú radšej zaútočiť na vlastnú bránu. A presne to sa stalo pri schvaľovaní zmien v ústave.

Teší ma veľký záujem o TRESK!. Zo strany zamestnávateľov, odborárov, odbornej, ale aj laickej verejnosti. Je pochopiteľné, že máte veľa otázok. Skúsim zodpovedať tie najčastejšie a najpodstatnejšie. A v prípade potreby mi neváhajte poslať aj ďalšie.