Pierre Goursat nemal v sebe nič zo svätca vhodného do výklenku. Mal svoje nedostatky a nedokonalosti. Niektorí ľudia dokonca videli iba tie. Vyvstáva otázka, či sa v starosti o pokoru on sám neusiloval prikryť svojou biedou ako plášťom. V úplných počiatkoch Komunity viackrát povedal Martine: "Som iba červík," narážajúc tak na istú stať z Písma, ktorú však nevedel presne zaradiť.

Pierre Goursat neprestajne striehol na každú príležitosť ohlasovať Ježiša Krista. Pri stretnutí s akýmkoľvek človekom hľadal všetky prostriedky, aby mu dal spoznať Božiu lásku a milosrdenstvo.

Počas celého obdobia rastu Komunity veľmi pomáhali modlitby a ochrana prvých bratov a sestier, ktorí sa vrátili k nebeskému Otcovi. Napredovali sme vo viere a vo chválach, ale nechýbali ani rozpory. Podobne ako v Betleheme, prístrešie nebolo vždy najlepšie a občas bolo potrebné ujsť do Egypta a vyčkať lepšie časy. Takto bolo možné prekonať rozličné prekážky.

Ak sa pokladá geografická rozmanitosť Komunity Emanuel za veľkú, tak rozmanitosť životných stavov, ktoré ju tvoria, nie je o nič menšia. Pierrovi na nej veľmi záležalo. Napokon taká bola od založenia Emanuela jedna z fundamentálnych intuícií.

V priebehu roka 1975 Claude a Danielle Prouxovci zachytili volanie opustiť Paríž, aby položili základy niečoho duchovného. Claude povedal: "Pochopili sme, že nemusíme svoj úmysel uskutočniť celkom sami, lebo máme bratov a to je pre nás časť prijatej milosti." Povedali to Pierrovi. Bol prekvapený. Najskôr nechápal, prečo túžia odísť, zatiaľ čo v Paríži je tak veľa práce. No povedal: "Musím sa na to pozrieť. Ideme sa modliť." Pierre ukončil modlitbu slovami: "To Duch Svätý vás posiela. Choďte." Stále však nerozumel, čo chce Duch Svätý docieliť.

Zatiaľ čo sa Emanuel rozvíjal ako spoločenstvo modlitbových skupín, ktoré mali tie isté milosti a jeden spoločný tím pre animáciu, začalo koncom roka 1974 nenápadne vznikať niečo nové. Už zopár mesiacov Pierre Goursat zhromažďoval niekoľko bratov a sestier a navrhol im životný rámec orientovaný na modlitbu a duchovné prehĺbenie. Viacerí uvažovali o zasvätenom živote, iní o kňazstve a napokon iní o živote v apoštoláte.

Od februára 1972 Pierrov život už viac nebude patriť jemu. Zmocní sa ho Duch Svätý, aby s ním začal veľké dielo. Uskutoční sa to však kolektívnym spôsobom. Dostane bratov a sestry, ktorých mal na mysli už celé roky predtým. Takýmto spôsobom sa jeho dobrodružstvo prepojí s mnohými osudmi, stane sa niečím spoločným. Odteraz už nemožno o Pierrovi hovoriť oddelene od iných ľudí.

Pierre Goursat sa narodil v Paríži 15. augusta 1914, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Zomrel v Paríži 25. marca 1991 na sviatok Zvestovania Pána, ktorý bol v tom roku zároveň pondelkom Veľkého týždňa uvádzajúcim udalosti Veľkej noci. Celý jeho život bol vložený medzi dva mariánske sviatky a zároveň do Paríža - mesta, ktoré vrúcne miloval.

Úvod do knihy Oheň a nádej - Životopis zakladateľa Komunity Emanuel Pierra Goursata

Pierre Goursat (1914 - 1991) ako devätnásťročný prežil osobné stretnutie s Bohom a od toho momentu v sebe vnímal povolanie zasvätiť svoj život Bohu a byť adorátorom Eucharistie uprostred sveta. Žil v Paríži obyčajným životom mnohých ľudí, s ktorými sa stretával, s ktorými pracoval, s ktorými sa priatelil a ktorým túžil ukazovať cestu k Bohu. V časoch, keď ľudia zabúdali na Boha a kostoly sa nielen vo Francúzsku vyprázdňovali, on zostal verný a v tichosti adoroval Ježiša prítomného v Eucharistii. A Boh ho postupne pripravoval na dielo, ku ktorému ho pozval: aby ľuďom uprostred tohto sveta svedčil o jeho blízkosti a pomáhal im znova nájsť cestu k nemu.

"Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ (Rim 8,28) Je vôbec možné byť vďačný, aj keď sme skúšaní? Zdá sa to byť nemožné, pohoršujúce. A predsa je to pravdepodobne najvyšší stupeň vďačnosti. V závere našej cesty budeme spoločne uvažovať nad pohoršením zo zla a učiť sa štyrom postojom, ako žiť vďačnosť v čase skúšky.

Nech ťa nič neznepokojuje, nech ťa nič neľaká, všetko sa pomíňa, Boh sa nemení. Trpezlivosťou dosiahneme všetko. Kto má Boha, tomu nič nechýba: Jedine Boh stačí! Zdvihni svoje myšlienky do nebies, neboj sa ničoho. Choď za Ježišom s veľkým srdcom a nech príde čokoľvek, nech ťa nič neľaká.

Dnes si povieme, prečo je dôležité mať kontrolu nad svojim vnútrom, predstavíme si 4 úrovne na ceste k vďačnosti a povieme si niečo o 4 hlavných nepriateľoch vďačnosti. Ktorý je ten tvoj? Ľutovanie, strach, netrpezlivosť alebo životné starosti?

Je absolútne nevyhnutné naučiť sa prežívať vďačnosť voči sebe samému. V Prvom liste Korinťanom Pavol neváha napísať: Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.“ (1Kor 15,10) Takto je vďačný človek vnútorne bohatý.

Dnes budeme hovoriť o troch pravdách, ktoré nám pomôžu nadobudnúť takýto trvalý postoj vďačnosti: 1. Boh je dobrý a má veci pod kontrolou. 2. Boh má veci pod kontrolou aj vtedy, keď sa nám zdá, že nemá. 3. Boh má veci pod kontrolou aj vtedy, keď ja nie.

"O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu.“ Urobme ďalší krok, ktorým je naučiť sa rozvíjať trvalú cnosť vďačnosti v nás. Inými slovami: naučíme sa ako na to, aby sa vďačnosť stala súčasťou môjho ja - môjho zmýšľania, môjho konania, môjho charakteru.

...pri všetkom vzdávajte vďaky... (1 Sol 5,18) Priatelia, začíname jedno veľké dobrodružstvo a spoločne vykračujeme na cestu, na ktorej budeme objavovať moc vďačnosti na náš život, na naše medziľudské vzťahy i na náš vzťah s Bohom. Vďačnosť znamená uvedomiť si, že som dostal nejaké dobro, ktoré sa ma dotklo, dojalo ma, a to ma vedie poďakovať autorovi tohto dobra.

Vydajte sa s nami na cestu za poznaním daru vďačnosti, ktorá má v sebe čaro budovať v nás krásu a citlivosť na každodenné podnety byť vďačnými ľuďmi v každý čas bez ohľadu na našu náladu, či vonkajšie okolnosti.

Pozývame vás na dobrodružnú cestu, na ktorej budeme spoločne objavovať vďačnosť.