Epidémia bubonického moru, šíriaca sa z Egypta, predstavovala najničivejšiu pohromu Byzantskej ríše počas vlády cisára Justiniána I. Mala obrovské priame dopady na demografiu, ekonomiku, remeselnú a poľnohospodársku produkciu, stavebníctvo a zahraničnú politiku, pričom najviac postihnuté boli veľké mestá a pobrežné obchodné centrá, vrátane hlavného mesta Konštantínopol, kde choroba vrcholila v roku 542. Náhly a neočakávaný príchod bubonického moru, jeho krátka inkubačná doba, vysoká miera úmrtnosti bez ohľadu na pohlavie, vek či pôvod, ako aj nedostatok účinnej liečby a nemožnosť určiť pôvod a/alebo príčiny choroby, hlboko otriasli celou spoločnosťou a zanechali jazvy na ľudskej psychike a správaní. V dielach antických autorov možno identifikovať celé spektrum pocitov, ktoré nie sú neznáme ani nám po skúsenosti s nedávnou pandémiou – počiatočnú hystériu a paniku vystriedal strach o seba a svojich blízkych, obava z nevykonania pohrebných obradov, spolu s neistotou, zúfalstvom, nedôverou, pochybnosťami, rezignáciou, frustráciou a apatiou. Autori zaznamenali nielen bezcitnosť, ľahostajnosť, sebectvo, odmietanie pomoci či snahu obohatiť sa na tragédii, ale zanechali aj svedectvá o spolupatričnosti, spolupráci a obetavosti medzi ľuďmi. Záver rozhovoru reflektuje nedávnu skúsenosť s pandémiou COVID-19, ktorá umožňuje lepšie pochopiť pocity, myšlienky a obavy ľudí postihnutých morom v 6. storočí. Poukazuje na paralely v reakciách spoločnosti, ako sú panika, nedôvera vo vedu, šírenie dezinformácií, ale aj príklady spolupatričnosti a obetavosti. Napriek vedeckému pokroku a informačným možnostiam súčasnosti, svet nebol na novú epidémiu pripravený o mnoho lepšie ako naši predkovia.