Jeho meno má grécky pôvod a znamená „pokrytý kvetmi“. Antim, biskup Nikomédie v Bitýnii, sa stal obeťou Diokleciánovho prenasledovania kresťanov, hneď na jeho začiatku. Popravili ho sťatím v roku 303. Spolu s ním vraj zomreli tisíce ďalších kresťanov. Euzébius z Cézarey o ňom píše, že si na Antima spomína pri pilieroch slávy svätých. Cisár Justinián ho ustanovil za patróna veľkolepého chrámu. Antim pravdepodobne napísal list adresovaný prenasledovanej cirkevnej obci.

V tom čase Ježiš prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi. Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim a chcel ich obísť. Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!” Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené. Keď sa preplavili k druhému brehu, došli do genezartského kraja a tam pristáli.  (Mk 6, 45-53)